Waxwork (1988)

Český název: Voskové muzeum
Režie: Anthony Hickox
Rok výroby: 1988
Délka: 95 min
Země: USA / Západní Německo

Hrají:
Zach Galligan … (Mark Loftmore)
Deborah Foreman … (Sarah Brightman)
Michelle Johnson … (China Webster)
Dana Ashbrook … (Tony)
Miles O’Keeffe … (Count Dracula)
Charles McCaughan … (Inspector Roberts)
J. Kenneth Campbell … (Marquis de Sade)
…a další

Po dlhej dobe som sa konečne odhodlal zrecenzovať film, ku ktorému mám naozaj skoro až sentimentálny vzťah. Bolo to zhruba 10 rokov dozadu a v dobe temnej, bez internetu, som bol odkázaný len na to, čo dávajú v televízore, alebo v tom lepšom prípade sa voľačo pošťastilo na občasných výpredajoch vo videopožičovniach. Na jeden z nich som plný elánu vyrazil. V ruke som zvieral ťažko našporených 80 korún a dúfal som v nejaký fajný úlovok. Mojou prvou voľbou bol Waxwork, ktorí ma okamžite zaujal svojím obalom. Zo zvyšných peňazí mi ešte zvýšilo na House by the Cementary od L.Fulciho. Vtedy som ešte netušil, že tieto dva filmy zmenia môj názor na horror ako taký.

Úvodné predstavenie šestice mladých ľudí, ktorí sú hlavnými postavami celého príbehu je až okato klišéovité. Sú nám predstavený zo svojimi „problémami“, vzťahmi a zložitou minulosťou. Celé toto úvodné „intro“ je však natoľko povrchné a nepodstatné, že sa mu nemá zmysel bližšie venovať a divák na všetky predostreté problémy aj tak zabudne. Príbeh začína až v momente, keď sa skupinka stretne s tajomným pánom Lincolnom, ktorí ich pozve na lákavú polnočnú prehliadku svojho voskového múzea. Časť skupinky neodolá, netušiac aká záhada sa za jeho múrmi ukrýva. Niektorí z nich za zvláštnych okolností miznú a niesu posledný. Diabolský plán tajomného majiteľa voskového múzea sa len začína.

Jednoduchosť príbehu v tomto filme má jednu z kľúčových funkcií. Dianie je ľahko pochopiteľné a nie príliš zložité, ako sme toho svedkom u dnešných prekombinovaných filmoch, kde je snaha o čo najväčšiu originalitu ruka v ruke s totálnym chaosom. Niet sa čomu čudovať, keďže režisér a zároveň scenárista tohto filmu Anthony Hickox pracoval na scenári iba tri dni. Dovolím si ale tvrdiť, že sa mu podarilo namiešať zaujímavý mix komédie a horroru. Myslím si to najme kvôli hlavnej myšlienke, respektíve snahe spojiť najväčších zloduchov ľudských dejín do jedného snímku. Poviedkový spôsob podania, skrz ktorí sa Anthony Hickox s týmto problémom vysporiadal bol podľa mňa naozaj ojedinelý a výnimočný.

Would you like a closer look?

Hneď prvá epizódka, kde sa ocitne prvý zo skupiny v záhadnom zrube spolu z vlkolakom nás presvedčí, že fontány krvi a humor môžu ísť ruka v ruke aj vcelku vkusným spôsobom. Aj keď vlkolak vyzerá v istých záberoch dosť komicky a niektorí kritici ho na internete prirovnávali k prerastenej veveričke, svojich „15 minút slávy“ si užil do sýtosti. Kvalitné krvavé jatky ktoré sa po chvíli rozpútajú v duši každého fanúšika vytvoria príjemné nadšenie. V úlohe vlkolaka sa predstaví John Rhys-Davies, ktorí je v dnešnej dobe známy skôr ako Gimli zo série o Pánovi prsteňov. Scéna možno pôsobí trošku neohrabane, ale je to len predjedlo.

Netrvá dlho a prichádza hlavný chod. Dracula, zo všetkou svojou noblesnou krásou, plný tajomstva a očakávania čo jeho osoba prinesie. Prinesie krásne atmosferické divadlo, svojskú dávku čierneho humoru a vyvrcholenie ktoré by som označil za najlepšiu časť filmu.

Nasledujúce epizódky týkajúce sa múmie a markíza De Sade sú už jasne v tieni tej predošlej, napriek tomu z nich srší zábava a samozrejmý krvavý element. Skvelý odkaz na Romerovu klasiku Night of the Living Dead (1968) nájdeme v epizódke záverečnej. Čiernobieli obraz a kvalitne spracovaný Zombie boli naozaj príjemnou poctou tejto nezabudnuteľnej Zombie klasike.

Záverečná scéna filmu, akýsi veľký boj, alebo ak chcete, veľké finále pôsobí skôr trápne ako horrorovo, alebo akčne a trošku kazí celkový dojem. Na druhú stranu však treba uznať, že keďže celý film sa nesie v istom komediálnom duchu, je súboj starčekov (podaktorých aj na vozíku) proti najväčším zloduchom ľudskej histórie adekvátna recesistická bodka.

Nosným pilierom filmu sú však epizódy, ktoré geniálne prepojili notoricky známych horrorových „hrdinov“. Až na vtipného vlkolaka, sa dá povedať, že tvorca efektov Bob Keen odviedol kvalitnú prácu. Bob Keen venoval tvorbe monštier zhruba 18 hodín denne, po dobu ôsmych týždňov a ako som už uviedol, nešlo o stratu času.

Celkovo sa totiž vo filme ukázalo 18 kreatúr. Konkrétne to boli : gróf Dracula, Fantóm opery, Goblin, Markíz De Sade, Vlkolak, Múmia, Kňaz Voodoo, Zombie, vrah zo sekerou, Neviditeľný muž, Frankensteinovo monštrum, démonické dieža, mimozemské monštrum, Jack Rozprarovač, „Cobra-man“, Mr. Hyde, mäsožravá rastlina a šialený doktor.

Raw meat. You do like raw meat?

V istom protiklade podarených monštier boli kulisy niektorých epizód. Pôsobili umelo a neprirodzene. Najviac mi to vadilo v epizóde s múmiou kde mi hrobka pripadala skôr ako detský zábavný park a nie horrorová kulisa.

Film sa dočkal v roku 1992 aj svojho pokračovania s s podtitulom „Lost in Time“, ale podareným by som ho určite nenazval. Napriek tomu, že ho opäť režíroval Anthony Hickox, bolo pre mňa obrovským sklamaním.

Takže ak si to zhrnieme máme tu na jednej strane originálne spojenie vcelku zaujímavo spracovaných filmových zloduchov, na strane druhej trápny záver a umelo pôsobiace kulisy. Ak by som mal tento film hodnotiť objektívne, dal by som mu určite menšie hodnotenie, ale to sa v tomto prípade nedá. Waxwork má totiž v mojich očiach nepopierateľne veľkú nostalgickú hodnotu.